Kapitánovi bolo vcelku jasné, že polovica jeho posádky by ho najradšej videla pod zemou a druhá nevidela vôbec, ale nijako ho to nevzrušovalo. Vzbury sa nebál, tým mizerným somárom sa nechcelo ani len vzbúriť. Okrem toho - kto by sa stal kapitánom? Nebodaj Prvá dôstojníčka, ktorá síce rada komandovala ľudí, ale na riadenie rakvy (lode, opravil sa pohoršene) bola ľavá? Či nasprostastý Navigátor, ktorého večne hecovala, ale nedokázal sa jej dostač na kožu? Napriek tomu im nič nebránilo neznášať ho. A keď pred nich predstúpi s takým nechutným rozkazom, aký si niesol vo vrecku, pravdepodobne ho bez dlhého uvažovania priviažu v lazarete na stôl a rozpárajú plastovým príborovým nožom.
    Posádka (Prvá dôstojníčka, Pilot 1, Pilot 2, Navigátor, Inštalatérka, Zdravotník /Psychiater/, Technik /Kuchár/, Strojník a Strojníčka), dobre naštartovaná z vykladania, sedela v doku a čakala, že pôjde naspäť na Zem. Ha! Postavil sa pred nich a s ľudožrútskym úsmevom zahlásil: „Tak, banda lenivá, máme nový rozkaz. Žiadna Zem, letíme do Strateného kúta!“ Labužnícky vychutnával prúd vynaliezavých nadávok. Ešte aj flegmatická Inštalatérka voľačo zašomrala.
    Bez toho, že by im oznámil niečo bližšie, ich nahnal do lode, v súčinnosti s pilotmi a Navigátorom odštartovali a potom v kantíne spravil predletovú poradu.
    „Asi ste si to svojimi slepačími mozgami neuvedomili, ale stojíme na prahu dejinnej udalosti.“
    „Ja stojím na umakartovej dlážke tejto rakvy a zaujíma ma, kam letíme, nie tvoje drísty,“ ozvala sa okamžite Prvá dôstojníčka.
    „Loď nie je rakva!“ zareval. „A pokiaľ ti prekáža miesto, kde stojíš, zlož svoju riť na stoličku, zavri hubu a počúvaj.“
    Napodiv to zabralo. Musela byť strašne zvedavá. Kapitán sa pohodlne oprel v kresle, kde niečo podobné bolo takmer nemožné a lahodným hlasom pokračoval: „Od tejto chvíle budete hrdí, že ste mohli slúžiť na tejto lodi! Práve my sa máme stať svedkom kontaktu s cudzou inteligenciou!“ Zdravotník nasadil súcitný výraz a spýtal sa: „Odkedy si o tom presvedčený?“
    „To je normálny úkaz, jemu je každá inteligencia cudzia, „ zahundral Strojník. Kapitán buchol päsťou na stôl a zareval o poznanie hlasnejšie: „Kurva, prestaňte s vašimi debilnými rečami! Ideme stopovač mimozemšťanov a vy sa tu trtkáte s priblbými vtipmi!“
    „Tak moment!“ zaburácala Strojníčka nebezpečne a založila si ruky: „Ja som platená za to, aby sa nám táto predpotopná rakva nerozsypala pod zadkom. Aj to ma platia mizerne. O žiadnom love ufákov nie je v mojej zmluve ani zmienka!“ Dostalo sa jej masívnej podpory kolegov. Zdravotníka zaujímalo niečo iné: „Prosím ča, prečo by na kontakt s malými zelenými posielali loď, kde sa priemer IQ pohybuje okolo nuly?“
    „Nejdeme sa s nikým kontaktovať,“ mávol Kapitán rukou. „Máme len zaistiť miesto kontaktu.“
    „To znamená čo?“ chcel vedieť Navigátor.
    „Že tam budeme poletovať a každého, kto sa priblíži a nebude to loď, ktorá je na kontakt určená, odstrelíme.“
    „Čím?“ spýtala sa Prvá dôstojníčka logicky. Na lodi neboli nijaké zbrane - na čo by aj frachtiaku boli?
    „Ukážeme im tvoju fotku,“ prehodil Strojník ledabolo. Kapitán zarazil ďalšiu hádku: „Sotva sa tam niekto priblíži. Tam nezablúdi ani meteor. Pilotom hneď dám koordináty. Tam poletíme tri týždne a naspäť tiež toľko.“
    „Niečo bližšie o tom nevieš?“ spýtal sa Technik nervózne. Nijakou odvahou neoplýval a vyhliadky na stretnutie s neznámou civilizáciou ho nadobro skrúšili.
    „Súkromne som sa dozvedel,“ stíšil hlas Kapitán, „že k nijakému kontaktu vlastne nepríde.“ To už zaujalo všetkých. „Tí malí zelení, či ako vyzerajú, nám tam nechali... odkaz!“
    „Veľmi vychovaní nie sú,“ pípla Prvá dôstojníčka.
    „Údajne nás už dlho pozorovali a zanechali nám na jednej planéte zrozumiteľný odkaz.“
    „O čom?“ prejavila sa Prvá dôstojníčka logicky - dnes už druhý raz. Kapitán len pokrčil plecami: „To neviem. Ale však to zistíme. A rozchod!“
    Tri týždne letu uplynuli rovnako radostne ako na bežnej trase. Technik tešil okolie pesimistickými predpoveďami o agresívnych mimozemšťanoch. „Čo myslíte, prečo nás posielajú dopredu?
    Po prvé sme najbližšie, to je pravda. Ale po druhé - ak by tie obludy boli agresívne, nech to tí papaláši na Zemi vedia dopredu.“ Inštalatérka zaliezla kamsi do klimatizácie a po tri týždne ju vídali len pri jedle. Strojník so Strojníčkou sa permanentne hádali. Kapitán sa zamkol v kajute a každý tretí deň sa opil pašovanou vodkou. Navigátor prenasledoval Prvú dôstojníčku, ktorá medzitým ešte stihla terorizovať celú posádku. Jediný, kto mal plné ruky práce, bol Zdravotník. Každú chvíľu počúval náreky toho ktorého člena posádky, ako mu ostatní idú na nervy a s akou chuťou by ich postrieľal samopalom. To bol ďalší dôvod, prečo na nákladných lodiach neboli zbrane. Zdravotník potichu sníval o tom, že tiež zmasakruje posádku, ktorá mu takisto liezla na nervy. Po troch týždňoch usúdil, že všetci na palube sú zrelí na samotku kdesi na psychiatrii. Našťastie už boli na mieste.
    „Kopa štrku,“ povedal znechutene Navigátor, keď sa všetci zhromaždili vo veliteľskej kabíne a znervózňovali ho pohľadmi cez plece. Na obrazovkách sa otáčala nudná guľa. „Ani jedno schopnejšie pohorie,“ odfrkol znechutene Pilot 1. Podľa jeho názoru každá planéta, ktorá nebola dostatočne členitá, nestála za reč. Ktožehovie, odkiaľ na to prišiel.
    „Spojenie s loďou, ktorú máme kryť, nemáme,“ referovala Prvá dôstojníčka. „Čo keby som sa tam dolu trochu rozhliadla?“
    „Máme tu orbitovať a nie tam liezť,“ napomenul ju. Technik ho štuchol do rebier a s nádejou povedal: „Nechaj ju - možno tam naozaj kdesi v zálohe čakajú a možno sú krvilační!“
    To už sa Kapitánovi pozdávalo a povedal: „Vieš čo, moja drahá? Ja najbližšie dva dni nebudem skúmať, či máme na palube všetky moduly. Ale budem kontrolovať zvyšok posádky, či je na svojich miestach, jasné?“
    „Zvyšok? Rátam, že sedem!“ zasvietili jej oči. Súhlasne prikývol.
    Ani nie o hodinu už sedela v module s Pilotom 2 a Navigátor ich vyprevádzal z veliteľskej: „Zbohom! Urob mi radosť, zlato, a nechaj tam krk!“
    „Že si to ty,“ zaškerila sa a modul odpálil. Bez ťažkostí klesli dolu a keďže planéta sa nijakou svetobornou atmosférou nepýšila, pokojne leteli nad povrchom a Prvej dôstojníčke šli oči vypadnúť, ako sa snažila uvidieť niečo, čo nevedela, ako vyzerá. Pilota 2 to nudilo, pretože celá planéta pozostávala len z kameňa. Inak nič. Po štyroch hodinách zrazu vo veliteľskej Kapitán počul v slúchadlách, ako v module ktosi zalapal po dychu. „Tuším som to našla!“ ozvala sa Prvá dôstojníčka neisto. „Vidíte to všetci?“
    Videli. Nahrnuli sa do veliteľskej a bez slova zízali na monitor, čo prenášal obraz z kamier modulu.
    Uprostred mimoriadne rovnej pláne z kameňa sa týčila obrovská skulptúra. Kapitán by za normálnych okolností obdivoval technickú zručnosť jej tvorcov, keď dokázali tak dokonale opracovať azda kilometro-vý kus kameňa. Možno by sa aj cítil dojatý, lebo tá socha predstavovala ľudskú ruku, pravú, päť prstú.
    Ibaže štyri prsty boli zovreté do päste a prostredník smeroval kolmo hore v geste, ktoré nebolo možné si vykladať rôznymi spôsobmi.
    Mŕtve ticho prerušila Prvá dôstojníčka: „Vraciame sa na loď.“ Po chvíli sa opýtala: „Keď dorazia tí papaláši - zavedieme ich priamo na miesto?“
    Kapitán tri sekundy uvažoval a potom sladko povedal: „Načo? Nech si tu trošička pohľadajú.“ Za chrbtom začul súhlasné mrmlanie a Prvá dôstojníčka si vydýchla: „To isté som chcela navrhnúť.“ Kapitán dôstojne pokýval hlavou pomyslel si: Neuveriteľné, ako ľudia dokážu držať spolu a byť takí solidárni aj v takejto chvíli!